Choď na obsah Choď na menu
 


Príbehy

Rukovanie do armády a pobyt v prijímači, 

Písal sa rok 1983 a ja som navštevoval Strednú priemyselnú školu stavebnú v mojom rodnom meste. Práve v septembri som nastupoval už do štvrtého maturitného ročníka, no a keďže ma neprijali na vysokú školu, dalo sa očakávať, že mi prídu papiere k odvodu a neskôr k absolvovaniu základnej vojenskej služby.

V tom čase muži od veku 10-20 rokov bežne povinne absolvovali základnú vojenskú prezenčnú službu. Pre vojakov so stredoškolským a nižším vzdelaním bola povinná dvojročná služba v ČSĽA (Československá ľudová armáda), jej absolvovanie sa pokladalo za plnenie občianskej povinnosti pri obrane našej socialistickej vlasti.

To čo som cítil v kostiach sa dňa 2.11.1983 stalo krutou realitou, musel som sa dostaviť v tento deň k odvodu. Bolo som aktívny všestranný športovec, venoval som sa futbalu, atletike, volejbalu. Vďaka dobrému zdravotnému stavu som bol "úspešne" odvedený a následne som cez Okresnú vojenskú správu absolvoval vo vtedajšom výcvikovom stredisku ZVÄZARM prípravu na moju budúcu funkciu,  pátrač-kreslič (ČVO 660). Mali sme vtedy inštruktora priezvisko mal tuším Malík alebo tak akosi a tento pán nás pred nástupom na ZVS učil a zasväcoval do tajov toho, čo by taký pátrač-kreslič mal ovládať.

Ako sa však neskôr ukázalo bola to len číra teória a prax nás tvrdo uvrhla do nemilej reality, z ktorej sme sa po strasti plnej ceste naprieč celou republikou ešte dlho spamätávali. Povolávací rozkaz totiž znel, že sa mám hlásiť na útvare č. 4388 v Chomutove. To číslo mi nič nehovorilo, dokonca som ani netušil úplne, kde taký Chomutov vôbec leží. To, že to je niekde na konci sveta v Severných Čechách som si uvedomoval, avšak horšie to už bolo s tým, aby som pochopil, prečo sa mám trmácať cez celú Československú socialistickú republiku (ČSSR) až hen, kdesi do tramtárie.

Vo vtedajšej ČSĽA bolo obvyklé, že Česi rukovali na Slovensko a Slováci do Čiech, no neplatilo to automaticky recipročne vždy. No kládol som si otázku, prečo ja musím ísť až tak ďaleko a do pre mňa úplne neznámeho a cudzieho prostredia, kde sa hovorilo odlišným jazykom a i zvyklosti ľudí boli iné, než u nás doma.

Ako všetci regrúti i ja som dostal od OVS (Okresná vojenská správa) povolávací rozkaz, ktorého súčasť bol i voľný lístok na železnicu až do miesta nástupu na ZVS (rozumej: základná vojenská služba). A tak som 2. apríla 1985 rukoval spolu s mnohými ďalšími mladíkmi a lúčil sa s rodinou na starej železničnej stanici v mojom rodnom meste. S nevôľou, nechuťou, s obavami s neznámeho, ale so sebazaprením som nastúpil na vlak a cez Bratislavu som potom ďalej cestoval smer Brno, Praha. Z Prahy na Žatec a odtiaľ do Chomutova. Tam si nás vojaci vyzdvihli a hneď nás odvelili po úvodných prijímacích "nepríjemnostiach" do prijímača v Planej u Mariánskych  Lázní, kde sme strávili úvodných 30 dní vojny.

Prijímač, čo bol tzv. prijímací tábor pozostával z nácviku, vľavo bok, vpravo bok, čelom vzad, pochodom chod, vľavo hľaď, vpravo hľaď. Čistenia a leštenia kanád, ich uväzovania a mnohých ďalších drilovacích činností, ktoré boli základom, aby sa zo mňa a mojich druhov stali ozajstní vojaci vtedajšej ČSĽA.

VÚ 3633 Planá u Mariánskych Lázní bol mojím domovom na celý jeden mesiac, počas ktorého som si plne uvedomoval svoju pozíciu a nevyhnutnosť s ktorou toto všetko musím pretrpieť so zaťatými zubami. Ti som však netušil, že ide len o prechádzku ružovou záhradou, takže prijímač bol akousi detskou škôlkou, ktorá nás mala pred pripraviť na čosi oveľa závažnejšie, na realitu odborného výcviku, na mazácku vojnu, na šikan a buzeráciu v prostredí ČSĽA, pred ktorou nebolo úniku.

Pokračovanie nabudúce

Autor Jozef