Choď na obsah Choď na menu
 


Spomienky na Honzu Noska a Vladka Klačanského

Spomienka na Honzu Noska a Vladka Klačanského (vyčítača)

Kpt. Jan Nosek (Honza Nosek), ako sme mu zvykli vraviť po mene. Spomínam najmä na tohto človeka. Dôvodov je viac, než len osobna empatia a aj pochopenie, ktoré tento lampaskák mal pre nás vojakov záklaďákov. 

Na sále nás bolo namiesto plánovaného stavu 60 kresličov 22, čo znamenalo služby prakticky nonstop, akurát mse mali nárok na 8 hodín odpočinku. Bolo to veľmi náročné psychicky i fyzicky zvládať ten kolotoč, ale boli sem mladí a odolní, plní sily a chuti do života.

Nie so všetkým, čo sa v tej dobe dialo, sme boli stotožnení, avšak napriek všetkému nám vojna (rozumej základnú vojenskú službu - ZVS) dala zmysel pre poriadok a základné návyky, boli sme nútení sa vedieť o seba postarať a ako sa vravelo prežiť aj v náročných podmienkach vojenskej služby. 

Dnes spomíname na to čo sme prežili a vďaka Honzovi, ktorý v tom čase mal 28 rokov a vekový odstup nebol medzi nami veľký spôsobil, že mal pre nás pochopenie. Slúžili sme dokola a na vychádzky sme sa nemali šancu dostať, tak sme chodili s jeho vedomím von cez plot, ale vždy sme dodržali čas návratu, aby nevznikali žiadne problémy.

Honza Nosek bol blonďák síce navonok prísny, na jeho úsmev a i to ako veľa kávy poča služby vypil nezabudnem. Nakoniec jeho závislosť na fajčení pravdepodobne pripsela k jeho zákernej chorobe. 

Postávali sme pre jednopodlažnou budovou navádzacieho strediska na sále na útver v Stode a popri fajčení sme debatovali, rád nadväzoval komunikáciu a nemal problém sa s nami normálne baviť. 

Bol to jeden z mála lampasákov, ktorí sa v tom čase v rámci ČSĽA prejavovali ako normálni ľudia, vďaka ktorým sa náš dvojročný pobyt na vojne stával znesiteľnejším a dokázali sme aj vďaka nočným výletom do Kotovíc a Nového na pivo prežiť a dnes na to len s úsmevom všetko spomíname., 

Prvým krokom pre oživenie spomienok bolo to, že som minulý rok zosrganizoval stretávku po 27 rokoch od ZVS. Zaujímavosťou bolo, že Vladko Kľačanský, ktorí prišiel ku nám na sál do Stodu neskôr sa včelnil do nášho kolektívu a ako vyčítač sa rýchlo adaptoval na miestne pomery.

Žiaľ na stretávku nemohol prísť, nakoľko dlhodobo má pobyt mimo územia Slovenskej republiky. To som sa dozvedel pri pátraní po kontaktoch od starostu jeho rodnej obce. Aké veľké bolo moje prekvapenie, ak mi jedného dňa volal on z Nórska na mobil a osvetlil situáciu, že by bol rád prišiel, ale žiaľ dovolenku mal skôr a tak to nešlo.

Stretli sme sa pred tým však v Piešťanoch, keď bol doma, celých 27 rokov sme sa nevideli a zrazu, sme sedeli oproti sebe a spomínali, ale aj debatovali ako kto z nás ide životom a čím sme si za tie roky prešli.

Mrzelo ma, že tam nemôže byť, ale to nič, pri posedení sme na neho spomínali a aj spoločné zážitky a on akoby bol prítomný a bol tam s nami. 

Ak všetko dobre dopadne,m prinesiem Vám autentické fotky z mojej návštevy v Nórsku, kde určite bude priestor si zaspomínať opäť a možno naplánujeme ďalšie stretnutie v dohľadnej dobe tak, aby to aj jemu vyhovovalo a pokúsime sa kontakotvať aj ďalších, ktorí sa neozvali, alebo nemohli.