Choď na obsah Choď na menu
 


Moja vojenčina

Začalo to ešte pred samotným nástupom na vojenčinu. Chodil som na strednú stavebnú priemyslovku. V tých časoch bežne robili vojaci nábor a snažili sa získať budúce kádre i v radoch študentov na stredných školách. Samozrejme bola doba hlbokého socializmu v bývalej ČSSR a teda ľudia sa tam veľmi nehrnuli. Brali sme to skôr ako možnosť sa uliať z vyučovania, než ako reálnu šancu ísť študovať na vojenskú vysokú školu. Konkrétne som mohol ísť študovať na VAAZ Brno. No ako to už býva a život ta zariadil, zišlo z toho. Ak by to tak vtedy dopadlo, dnes by som iste žil  a pracoval v Českej republike. Ale načo riešiť "čo by bolo, keby".

Pred vojenčinou nás zaradili v rámci prípravy brancov vo Zväzarme do prípravy na budúci výkon vojenskej odbornosti "pátrač-kreslič". Neskôr som usúdil, že to bolo práve z dôvodu môjho budúceho povolenia stavebného konštruktéra. Vedel som dobre technicky kresliť a to bol jeden z predpokladov prečo som bol vybraný na tento druh prípravy. 

Už počas prípravy nás náš inštruktor učil čo nás bude čakať a na čo sa máme pripraviť, priznám sa vtedy som tomu veľmi ani nerozumel, ani som k tomu akosi neinklinoval. Učarovalo mi to až oveľa neskôr, v čase kedy som už reálne na vojne bol a nastúpila tvrdá realita našej ČSĽA.

Jedno však stále nechápem dodnes, že prečo si ma vybrali ísť chrániť socialistický tábor, ak som mal v záznamoch, že som vyrastal v kresťanskej rodine. To sa na tú dobu bralo skôr ako problém, ale na druhej strane moji rodičia patrili pracovným zaradením do "vedúcej sily" vtedajšej spoločnosti, tzn. robotníckej triedy. 

Mal som jednu obrovskú výhodu, bol som ľavák a predstavte si, že sa vtedy celá situácia vo vzdušnom priestore ČSSR na západnej hranici zakresľovala ručne na planžety (obrovské pleksisklové plochy vnútorne presvietené). Skúste sa postaviť za okno a skúste na neho kresliť opačným písmom tak, aby to z druhej strany bolo čitateľné a znaky boli zreteľné a rozoznateľné. Pochopiteľne musíte kresliť tzv. zrkadlovo, teda opačne, než normálne kreslíte alebo píšete. 

To sa slengovo nazývalo tzv. klultúrka, ktorú sme sa učili a súčasne aj zakresľovanie pol rka, tzn. celých 6 mesiacov sme strávili za planžetmi a iba sme spávali, pričom sme trávili prakticky celé dni v tme za presvetlenými pleksisklovými plochami planžetov. To malo vplyv i na naše neskoršie zdravotné problémy. Dnes aj v dôsledku tohto mám oslabnutý zrak a som nútený nosiť okuliare na čítanie, ale už i na diaľku. 

Najprv som ako každý vojak bol odvedený, potom som rukoval do Chomutova, odtiaľ ma poslali do Planej u Mariánskych Lázní, kde som strávil celý jeden nekonečne dlhý mesiac v tzv. vojenskom prijímači. Tam sme len pochodovali, skladali, čistili vojenské kanady a učili sa vpravo bok, vľavo bok a čelom vzad. To aby sme mohli byť pripravení na zloženie vojenskej prísahy. ktorá sa slávnostne odohrala tiež po skončení prijímača v útvare v Planej u Mariánskych Lázní. V meste som bol len raz a to po prísahe, kedy nás pustili aj s rodinnými príslušníkmi na vychádzku. Inak som si začínal reálne zvykať, že prakticky dva roky môjho života strávim za múrmi kasární a že von ak sa dostanem, tak to bude skôr veľký sviatok. 

Po skončení vojenského prijímača a zložení vojenskej prísahy, mimochodom som prisahal vernosť ľudu ČSSR a KSČ a aj to, že nasadím aj svoj vlastný život pri obrane vlasti. Keď tak nad tým uvažujem, slúžil som vlastne v cudzej armáde a na cudzom území, teda myslím z pohľadu súčasne situácie po páde socialistického systému v roku 1989 a i po rozdelení federálneho štátu od 1.1.1993.

Odvelili ma do Větrušic u Žatce, teda na útvar, ktorý som predtým ani netušil, kde leží a že vôbec taká obec existuje. Dnes to viem úplne presne a nikdy na to nezabudnem, ale hlavne na to, čo som tu za dva mesiace, ktoré trval kurz pre pátračov-kresličov zažil a čím som si musel prejsť. 

Rukoval som teda na jar roku 1985 a práve začiatok leta, mesiace jún a júl som strávil vo vojenskom útvare Větrušice. Tu som sa naučil veľa o lietadlách, o ich rozoznávaní, výsostných znakoch, a o veľa ďalších zaujímavých veciach. Na šťastie si ešte pamätám mená niektorých aktérov z radov starších vojakoch, tzv. mazákov, ktorí nás zasväcovali do tajov tejto vojenskej odbornosti, utkvelo mi v pamäti najmä meno Peter Sozanský. Pochádzal od Trenčína, ale presne obec si už nepamätám. Niekde v smere na Bánovce nad Bebravou v smere z Trenčína. Našťastie na rote som netrávil až tak veľa času ako iní moji spolubojovníci a teda som od niektorých "večerných a nočných radovánok" zo strany mazákov bol ušetrený. Bežne tí "bažanti" ktorí, boli tzv. spupní vynášali suché záchodky, či po večeroch absolvovali tzv. farebnú hudbu. Bol som na šťastie športovec a zišlo sa mi to, keď mazáci organizovali tzv. kross v miestnom lome, kde vypadol vždy z kola von len aktuálny víťaz daného kola. Vtedy im tam jeden chlápek skoro aj umrel a nebolo im všetko jedno. 

Vo Větrušiciach som po prvý krát videl naživo maketu špionážneho lietadla SR-71 Blackbird, ktoré v tom čase bežne atakovalo hranice ČSSR nalietavaním zo severu od bývalej NDR alebo z juhu od Regensburgu. nezaobišlo sa to bez tzv. zvukového tresku. Niet divu, toto lietadlo lietalo rýchlosťou 3 machy a na výške cca 20 km nad povrchom zeme. neskôr som toto lietadlo bežne ťahal na planžete a mladého bažanta som odtiaľ musel vyhodiť, aby nezakreslil nejakú hlúposť, čo bolo preventívne opatrenie, nakoľko, ak nalietaval, tak mal kód "81", čo bol vzdušný nepriateľ. 

Pokračovanie nabudúce....